Zimný prieskum 29.-31. 1. 2010
Tohoročná neúnavná zima ukazuje už niekoľko týždňov svoju pravú tvár. Biele obdobie pre nás však rozhodne nie je obdobím spánku. Snehom, či ľadom inšpirovaných akcií robíme každoročne viac, ale stále máme pocit, že ich nie je dostatok. Preto sme sa rozhodli vo voľných chvíľach pripraviť pár nových trás. Vzhľadom na to, že slovo je veľmi silným prostriedkom, rozhodli sme sa foťáky nechať doma. Počíta sa každý gram. Ako teda vyzerá príprava akcie, keď sa inštruktori vyberú do terénu? Posúďte sami...
Štvrtok 28. 1 . 2010... s táborením v zime už máme rôzne skúsenosti, a tak zvažujeme, akým spôsobom sa vydáme do terénu tentokrát. Stretávame sa v Olomouci, odkiaľ ráno vyrazíme. Preberáme snežnice, kontrolujeme materiál a prehliadame mapy. Po chvíľke sa priznávam, že som stan nechal doma. Bol to tak trochu úmysel, a týmto rozhodnutím som chcel len uľahčiť rozhodovanie, či predsa len nepôjdeme "na ťažko". V prípade varičov sme sa rozhodli neriskovať, a napriek tomu, že sme chceli využívať oheň, berieme malý varič s trochou plynu. Aby sme ešte viac vyzdvihli jedinečnosť celej akcie, berieme so sebou mladého snežného psa. Jednak na zácvik, a v neposlednom rade tiež aby sme vedeli odhadnúť náročnosť trasy pre netrénovaných účastníkov.
... v priebehu noci sa niekoľkokrát budíme, aby sme náhodou nezaspali dobu odjazdu. O piatej sme na nohách a varíme čaj do termosiek. Sadáme do auta a vyrážame na Slovensko. Našim cieľom je málo známa časť Liptova, kde nečakáme veľa ľudí, zato o to viac snehu. Ako sa blížime cieľu, snehu na cestách pribúda. Horské prechody prekonávame pomerne bez problémov, keď nerátam niekoľko kamiónov, ktorým márne na mieste pod kolesami rastie ľad.
Piatok 29. 1. 2010... auto nechávame v cieľovej stanici kam chceme doraziť, a na štart sa približujeme vlakom a autobusom. Časovanie je takmer dokonalé a časové prestoje prakticky neexistujú. Napriek tomu, že všetko ide podľa plánu, pod kopcami sme až okolo jedenástej, čo je už pokročilý deň. Na mieste zisťujeme, že jednému členovi výpravy chýbajú návleky. Všade okolo je tak 20 cm snehu, takže je šialenstvo niekam vyrážať bez tejto časti výstroja. Improvizujeme, a návleky nahrádzame rukávmi zo starej mikiny, trochou špagátu a zicherkami. Dúfame, že aspoň čiastočne budú fungovať.
... ako sme vyrazili, ocitli sme sa hneď uprostred kopcov. Od rána husto sneží, ale miestami sa ukazuje zubaté slnko. Hlboká dolina ponúka nádherné výhľady. Mierime k poslednej bašte civilizácie na jej konci. Stopu si však razíme sami. Za posledné dni tu neprešla ani noha.
... napriek snehu a batohom, stále držíme letné tempo. To je dobre, pretože chceme prejsť aj pár bočných údolí. Máme šťastie, stretávame ľudí, u ktorých si môžeme nechať batohy, takže prieskum môže prebehnúť naľahko.
... vystupujeme popri zamrznutom vodopáde do úzkej doliny. Terén je veľmi zradný, ale miestni tvrdili, že dolina je schodná. Nevieme sa zhodnúť na tom, či je to jednoduchšie v zime, alebo v lete, nakoľko potok je nahrubo zamrznutý, takže sa dá postupovať po ľade. Na najväčších plochách sa však neodvažujeme riskovať prípadnú slabosť ľadu, pretože voda v lagúnach môže mať kľudne hĺbku po pás.
... po hodine sa dostávame na druhú stranu. Na omrznutých kríčkoch zbierame posledné borievky. Večer sa hodia na prípravu večere.
... vraciame sa k batohom, využívame pohostinnosť miestnych ľudí, ale potom rýchlo vyrážame ďalej. Dni sú krátke, a cesta ešte dlhá. Vzhľadom na to, že so sebou nemáme stan, je viac než žiadúce skončiť za svetla. Toto sa nám nakoniec nedarí. Na planine fúka nepríjemný vietor a tak ideme okrajom lesa, kde sú podmienky znesiteľné. Našťastie to terén umožňuje.
... tipujeme, že sneh tu nieje starý. Je síce hlboký, ale na snežnice to nie je. Rozostupuje sa pod nohami hladko až na podklad. Postupujeme rýchlo až k cieľu, ktorým je ovčín. Bohužiaľ, pri našom príchode bola skôr tma než svetlo. Ovčín však poskytuje príjemné závetrie, aj keď v skutočnosti je vzdušnejší, než by sme si želali. Rozkladáme sa v časti, kde je najmenší snehový poprašok. Ohnisko a drevo sú pripravené už od leta, takže tento bod programu nás posúva opäť k pôvodnému časovému plánu.
... oheň rýchlo rieši otázku tepla a varenia. Topíme sneh na vodu pre psa, varíme čaj, polievku a pripravujeme hlavný chod. Pečené mäso je luxus, ale rozhodne nie zbytočný. Akurát zabúdame na borievky, ktoré sme si nazbierali cez deň.
... na striedačku jeme a sušíme mokré veci. Pes predhrieva spacáky. Vonku je skoro jasno, ale výhľadu na Tatry sa nedarí ani pri plnom mesiaci. Hviezdy sľubujú studenú noc, ale vonku je prekvapujúco príjemne. Teplota sa však zliezala k -15 °C. Psa ukladáme medzi spacáky a využívame ho ako ďalší zdroj tepla pre všetkých zúčastnených.
Sobota 30. 1. 2010... v noci nás ľahko zasnežilo, ale inak sa spalo dobre. V priebehu noci sa oteplilo a vonku opäť snežilo. Oživili sme oheň, pripravili sme čaj do termosiek, roztopili vodu pre psa. Na trasu sme vyrážali pomerne neskoro, ale v pohode. Tentokrát už na snežniciach, ktoré sa však v jemnom prašane zabárajú hlboko. Na dnešný deň sme mali naplánovaný dlhý pochod so značným prevýšením. Všetko dokopy tvorilo nie veľmi lákavú kombinácia okolností, ale túto etapu sme v plánovaní veľmi nedokázali ovplyvniť. Rozhodli sme sa ju pokoriť hrubou silou, s tým, že miesto a stav nocľahu nám už bolo známe z jesenných akcií, takže sme nešli úplne naslepo.
... dlhé a pozvoľné klesanie na úvod bolo príjemnou zahrievacou etapou. Dostali sme sa však do doliny a bolo treba zahájiť stúpanie na pláne na protiľahlom svahu údolia. Zistili sme, že mapa nám zatajila existenciu niekoľkých ciest, takže stúpanie zahajujeme v jeho príjemnejšej verzii, a neskôr upravujeme kurz. Medzi nás a otvorenú pláň, kam mierime, sa stále staval strmý svah, ktorému sme sa napriek všetkým snahám nedokázali vyhnúť. Testujeme snežnice v extrémnom stúpaní.
... viditeľnosť je však striedavá a pláne sú pomerne veterné. Opäť sa ukrývame do lesíka, kde však strácame správny smer. V ďalších otvorených pasážach nám okolie nesedí. Podľa GPS opravujeme orientáciu mapy. Sever nám ubehol skoro o 90°. Nepríjemnú situáciu sme podchytili v jej zárodku a pokračujeme ďalej. Okolo nás sa trúsia ojedinelí bežkári. Prechádzame cez pláň a na prvýkrát triafame skrytú cestu v lese.
... druhá pláň je ešte rozsiahlejšia než tá predchádzajúca, ale na prvýkrát určujeme správny smer, ktorý si niekoľkokrát overujeme vo chvíľach lepšej viditeľnosti. narážame na cestu, ktorá sa však rýchlo stráca vo svahu medzi stromami. Po chvíli identifikujeme druhú cestu nižšie pod nami. Klesanie však nie je jednoduché, a snežnice opäť dostávajú zabrať.
... niekoľko mohutných lesných križovatiek sa na prvý pohľad zdalo byť pekným orieškom, ale ten sa nám vždy podarilo rýchlo rozlúsknuť bez jediného zbytočného kroku navyše. Okolo druhej dosahujeme dno doliny. Najnižší bod našej cesty vôbec. Cieľ dennej etapy už nebol ďaleko, ako skôr vysoko. Kŕmime psa a doprajeme si potrebný odpočinok.
... stúpanie začíname v dobrom tempe. Až podozrivo rýchlo sa dostávame k exponovaným miestam. Snehu v žľabe nie je príliš veľa, ale nízko sklonené stromy nás zásobujú snehovou sprchou pri každom prieniku. Zastávky sú čím ďalej, tým častejšie, a pes si začína pri každej príležitosti robiť pelech v snehu, Je to dlhé.
... máme podozrenie, že sme minuli miesto, kde sa mala odpojiť cesta, po ktorej sme chceli pokračovať. Pri pohľade do terénu sa však zhodujeme na tom, že tam vlastne žiadna cesta nebola, a že budeme musieť vystúpiť žľabom vyššie ako sme chceli, a potom sa kus vrátiť.
... veľmi rýchlo sa dostávame bočnou cestou až takmer do cieľa. Od miesta nocľahu nás delilo len pár metrov, ale tých výškových bolo viac než vodorovná vzdialenosť na mape. navyše sme opäť identifikovali chybu mapy. Očividne, mapa podľa ktorej sme postupovali, bola už staršieho vydania.
... posledné náznaky cesty sa strácali pod popadanými stromami. Snehu pribúdalo a svetla v lese ubúdalo. Bolo nám jasné, že ak chceme doraziť v poriadku, musíme les prekonať čo najrýchlejšie. Pes sa necháva nosiť na batohu. Chvíľu mu to prechádza, ale len čo ucíti jelenie stopy, zabúda na únavu a ochotne ešte behá po okolí. Usmerňujeme ho správnym smerom.
... v miestach, kde očakávame koniec lesa nič nie je. padnuté stromy sú čím ďalej, tým častejšie. Niektoré obchádzame, iné podliezame po štyroch. Máme toho plné zuby. Nedúfame, že prídeme ani za šera. Rozhodujeme sa pre krízový plán a opúšťame údolie najschodnejšou cestou približne správnym smerom. Stromy rednú a po necelých piatich minútach stojíme na pláni, kde je o pár metrov ďalej salaš, v ktorom chceme tráviť noc.
... podarilo sa! napriek všetkým zdržaniam sme sa na salaš dostali v odhadovanom čase. Bohužiaľ sme ráno vyrážali zbytočne neskoro. Skladáme batohy, a pripravujeme pelech pre psa. Ochotne zalieza. Vyťahujeme sekeru a pílku, a už s čelovkou pripravujeme drevo na oheň. ten sa rýchlo rozhára. Dopíjame čaj z termosiek a topíme vodu pre psa. Psa uväzujeme, aby nebehal a trochu si oddýchol.
... len čo je voda hotová, pripravujeme jedlo pre psa. Nasleduje čaj, a jedlo pre nás. Vonku je - 17° C a snehu nad kolená. Bez snežníc si ani neodskočíme za salaš. Dopĺňame tekutiny a stratenú energiu, sušíme premočené veci, a v hlavách sa nám rodí základ novej akcie. Chce to ešte trochu prekopať, ale už vieme ktoré časti stihne zmena, a ktoré nie.
... vonku vychádza mesiac v opare. spíme neďaleko vrcholu, kam máme namierené. Od cieľa celej akcie nás delí asi štyristo výškových metrov. Tak hodinka a pol cesty - možno dve, Pripravujeme si ležovisko. Nahrievame spacáky a oddávame sa zaslúženému oddychu.
Nedeľa 31. 1. 2010... vonku fúka ako na Aljaške. Na to nemusíme ani vstávať zo spacáku. Premýšľame, akú máme šancu ísť hore na vrchol, a ak sa tam vydáme, dokedy má zmysel vyčkávať. Čakanie v spacáku je príjemné. Bohužiaľ, čím ďalej, tým ostrejšie vidíme, že na vrchol sa dnes nedostaneme. Tentokrát nie. V rámci šetrenia drevom pre ďalšie výpravy sme sa rozhodli nezakladať ráno oheň. Čaj varíme na variči, nech nemáme pocit, že sme ho brali zbytočne. Kŕmime psa, a dojedáme všetko, čo by sa nám po ceste ťažko spracovávalo. Veľa toho nie je, ale aj tak to vyjde na pomerne bohatú hostinu.
... o jedenástej vyslovujeme konečné rozhodnutie - ideme dolu...
... mierime známym smerom. Po chvíli však máme problém s letným značením. cesta je nevýrazná, a jej smer prakticky neodhadnuteľný. Po pár sto metroch ju strácame definitívne. Vlaste sa skôr rozhodujeme, že takýto postup nemá cenu. Otáčame sa ostro do údolia a snažíme sa dosiahnuť najbližšiu schodnú cestu. Viac sa šmýkame, než chodíme. Snežnice sú nám skôr na obtiaž. Jedna nám vypovedá službu, a to bez možnosti opravy na mieste. Po chvíli stojíme v zapadnutom údolí, ktorým sme posledný večer stúpali. Prekvapujúco rýchlo prichádzame na normálnu lesnú cestu. Postup sa javí bezproblémovo - až na to, že máme o jeden pár snežníc menej. Až teraz zisťujeme, aké nám boli osožné.
... opäť odhaľujeme chybu v mape. Po zhodnotení situácie sa rozhodujeme pre najkratšiu cestu dolu. Podľa mapy je to po značke, ale terén okolo vyzerá byť až príliš neschodný. Tvoríme rojnicu, a snažíme sa držať značky za každú cenu. Našťastie po pár extrémnych minútach prichádzame na väčšiu cestu. O pár sto metrov nižšie sa dokonca objavujú ľudské stopy. Už vieme, že nie sme ďaleko od nášho definitívneho cieľa. Ešte párkrát prichádzame na nezrovnalosti v značení ciest, ale tie nám už nestoja ani za to, aby sme sa zastavili. Opravy kurzu riešime z hlavy za pochodu. Pred nami rastú komíny a za kopcom sa objavuje mesto. Tam niekde máme auto. Postupujeme skoro mlčky, a tak trochu tušíme, čo sa nám preháňa hlavou. Nechce sa nám dolu. Ešte by to chcelo stráviť pár dní v horách, v tom úžasnom tichu, ktoré neruší ani hlások z uponáhľaného sveta "tam dolu". Jediný, kto sa asi teší domov, je náš snežný hrdina. Na ďalšiu akciu si však bude musieť počkať do ďalšej zimy...